Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Perom básníka

14. 5. 2011

 

 

Tak ako každý deň i dnes sedím v tejto kaviarni. Že je to prihlučné prostredie pre básnika? To áno, ale pohľad do zrkadla na stene mi túto obeť nahrádza.

 

Ach, moja múza mi venovala letmý úsmev. Viem, prisvojujem si neprávom, čo nie je moje, ale nemôžem inak. Nemôžem ísť múzu osloviť. Musím sa uspokojiť s odrazom v zrkadle, lebo napriek všetkej poézii sveta bání, ten skutočný je oveľa prozaickejší a nepraje láske dvoch mužov. Priznávam, som hriešnik, no pre jediný úsmev môjho krásneho anjela som ochotný znášať všetky strasti pekiel.

 

Úsmev

Neviem kto som,

Čo som,

Kam kráčam,

Čí som posol,

Čaká ma smrť a či spása,

Ale aj tak usmievam sa.

 

Pôvodne som sem prišiel iba na kávu, schovať sa pred počasím. Keď som sa usadil, napadlo mi, že by som mohol napísať o búrke báseň, no pohľad z okna vo mne nevyvolal nič. Nevidel som žiadnu poéziu v hustom sivom lejaku čo stekal po okenných sklách.

 

A vtedy som ho uvidel po prvýkrát. Vošiel dnu v skupinke priateľov, kúzelné stvorenie medzi tieňmi. Srdce mi zamrelo v hrudi. V snahe nezízať som sa odvrátil, zahanbený, a pohľad mi padol na zrkadlo. Z zrazu som hľadel do očí farby neba po búrke, a v mysli sa mi rozutekalo tisíc veršov, ktorými by som tú farbu oslávil.

 

Búrka

Čo vody nakvapká zo striech!

Dám, nech mi lezie kam len chce.

Dám vetru, nech mi vo tvár duje,

Nech s mojím klobúkom sa naťahuje,

Odnášajúc hu v zuboch

Až k poslednému plotu ulice.

 

Kaluží mnoho jedna pri druhej,

I ony účastné sú mojej prítulnosti:

Stúpim si do nich, postojím si v nich-

Srdce sa nezamaže

A ostatné je bez dôležitosti.

 

Nemohol som z neho spustiť oči. Nikdy som nič podobné necítil. Zúfalo som sa snažil nehľadieť naň, ale môj zrak stále blúdil k zrkadlu. Ako opísať krásu anjela? Niet slov pre také niečo.

Je možné sa tak rýchlo zaľúbiť? Celý čas som mal oči iba pre neho a moja káva dávno schladla. Keď sa zdvihli na odchod v náhlom popude som vstal tiež- a znovu si sadol.

 

Je zázrak, že si ma nevšimli, keby som teraz vyšiel za nimi bolo by to zjavné. Nie, nesmiem sa prezradiť. A predsa... áno, idem za nimi. Nech ma uvidí. A možno mi venuje úsmev a dá sa so mnou do reči.

 

Neľakal ma dav ľudí vonku. Nie, nebudem ho predsa sledovať ako nejaký zlodej. Veď som ho stretol iba náhodou, aké mám právo? A vlastne, čo ma po ňom, veď takých ľudí sú tisíce.

 

Klamem sám seba. Viem, že viac nestretnem nikoho takého. A predsa, som zbabelec. Nechávam ho ísť a tajne dúfam, že ho znovu stretne...nádej umiera posledná.

 

***

 

Tej noci som nezažmúril oka. Ako som mohol, veď čo ak by som sa ráno zobudil a zistil, že zjav v kaviarni bol len sen? A ak aj nie, aká je nádej, že ho znovu stretnem?

 

Keď som však zobral pero do ruky, aby som uľavil svojej strápenej duši, nespravil som na papieri ani čiarku. Nemal som slová na svoje pocity. Ja- básnik!

 

Aká úzkosť, aké očakávanie ma opantalo, keď som do kaviarne šiel na druhý deň. Čo ak sa len schoval pred dažďom a viac tam nevkročí? Takmer od rána som sedel za stolíkom s výhľadom na zrkadlo, dúfajúc, že ligotavá priateľka žien a špehov mi opäť ukáže to čo naposledy.

 

Z dlhej chvíle som si čmáral do zošita, ale mojim veršom chýbal jas.

 

Bezmenná

Sne môjho života, sne mojich mladých liet,

Teba som stratil, jak si sa mi dával.

            Ja chcel som objať svet, zvädol mi duše kvet

A nemám už nič, čo bych oplakával.

 

Šťastena praje básnikom! Zas prišiel! V spoločnosti druhých, slnko medzi hviezdami. Tentoraz som sa snažil viac si všímať skupinku. Zrkadlo mi poslúžilo verne ako minule, nevšimli si, že ich sledujem a ja som sa mohol dosýta vynadívať.

 

     Druhé stretnutie

            Dnes zazvonil o dlažbu

Medený októbrový list,

A ty si prišiel,

Musel si prísť.

Tak sme sa zišli,

Celkom neznámi,

Ako dva hlasy prudkej ozveny

Medzi horami.

 

Myšlienky moje tebou plné boli,

V nich sledoval som ťa

I proti tvojej vôli,

Lebo som v láske netrpezlivý.

 

Na študentov boli trochu starí, možno kolegovia z práce, pár chvíľ pri káve, kiežby stály zvyk. Neodvažoval som sa dúfať, no na tretí deň som prišiel zas na ďalší znova.

 

***

 

Odvtedy, vždy v rovnakú dobu, vyčkávam v kaviarni na svoju múzu. Bez neho sú moje básne prázdne, stačí aby mi bol nablízku a na papier sa sypú jeden za druhým.

 

Múza

Všetko je odvodené

Na tejto, tejto starej zemi.

Nespraví maliar nijaký obraz nový.

Len to je nové, čo spieva vtáča v kroví.

Len poézia má vždy nové témy.

 

Vždy sedím tak, aby som videl zo zrkadla všetky ostatné stoly. Veď keby som naňho pozrel priamo, zacítil by pálčivosť môjho pohľadu. Nie, zrkadlo sa mi stalo verným druhom, spolupáchateľom môjho zločinu. Spolu ho sledujeme, každý pohyb, každé gesto, každý úsmev. Ach, keby čo len jeden z nich naozaj patril mne!

 

Zrkadlo

Zrkadlo, zrkadlo, ukáž že mi

Pravdu čo žiadne kúzlo nevie zmeniť.

Dovoľ mi vziať si na čo nemám právo,

S pomocou tvojou špeh je zo mňa hravo.

 

No musí mi stačiť, že je mojou múzou. Nemôžem ho predsa osloviť. Keby odmietol- zlomil by mi srdce, a čo viac- už by som ho nevídal, lebo by sem azda prestal chodiť. Nie, smiem len sledovať tú krásu, nie je mi súdené ju mať.

 

A čo by som mu aj povedal? Nie je tu sám, nemôžem si prisadnúť a predstierať, že sa odniekiaľ poznáme. Vždy sú s ním jeho priatelia-kolegovia. Čo by som mu povedal pred nimi?

Slová

Ako zlý herec, ktorý na scéne

Zabudol text, keď prišla naňho tréma,

Alebo prehnal svoje nadšenie

A zrazu zistil, že hlas v hrdle nemá,

Tak i ja, plachý, zrazu nemám viet

A neviem lásku nazvať menom.

 

Bavia sa veselo, s mladíckou radosťou a ja sa zrazu cítim starý. Ale veď nás sotva delí viac než pár rokov. A predsa... možno je to tým, že oni sú plní života a ja tu sedím sám... a v zrkadle špehujem svoj idol. Závidím im ich bezstarostnosť (a jeho).

 

Mladosť

A čo je mladosť?- Dvadsaťpäť rokov?

Ružových tvárí hľaď jará?

Či údov sila? Či strmosť krokov?

Toto sa všetko zostará!

Mladosť je túžba živá po kráse,

Je hlas nebeský v zemskom ohlase,

Je nepokoj duší svätý,

Je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,

Je kvetín lásky rajská záhrada,

Je anjel v prachu zaviaty!

 

Nie, nemôžem sa mu prihovoriť. Ak ho stratím, nebudem viac môcť písať. Toľko básnikov by mi závidelo, že mám múzu, viem kde ju nájsť a kedy, a predsa... Tí, ktorých múzou je len duch sú šťastní. Nemusia sa báť, že žriedlo ich inšpirácie sa rozhodne obmedziť kofeín a už ho viac neuzrú.

 

***

 

Najhoršie moje obavy sa naplnili! Nie je tu! Je čas a on tu nie je! A čo horšie- ostatní sú tu. Prišli bez neho. Srdce mi tlčie ako splašené. Prišli by vari keby sa mu niečo stalo? Sú dnes akýsi tichší... Alebo takí vždy boli, ale keď tu bol on, ich som si nevšímal. Čo robiť? Nemôžem sa ich predsa opýtať. Čo by si pomysleli, veď ho nepoznám. Čo budem robiť?...

 

Nemôžem spať. Znovu. Nemôžem sa dočkať ďalšieho dňa. Možno mal len iný program, a zajtra príde s nimi ako vždy. Áno, iste ho znovu stretnem. A ak nie... Nie, nemôžem na to ani pomyslieť. Vstávam z postele a beriem do ruky pero. Moja múza je preč, no úzkosť mi poslúži rovnako, delím sa teda o ňu s papierom.... a obzor bledne...

 

Bez teba

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,

Možno mi ruku nedostať,

Možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,

Možno mi nemilým ostať,

Možno mi ústam smädom umierať,

Možno mi žialiť v samote,

Možno mi život v púšťach zavierať,

Možno mi nežiť v živote,

Možno mi seba samého zhubiť:-

Nemožno mi ťa neľúbiť!

 

Boj s nocou

Ešte bych písal... Srdce moje,

To ešte nie je ospalé.

No telo, to bez spánku chradne,

Telo je nedokonalé.

Chrániť ho musím, ducha skrýšu,

Aj citov jemnú škrupinu.

No prespať básne, keď sa píšu

Práve len v túto hodinu?

 

Dni plynú. Celý týždeň som ho nevidel. Mám pocit, akoby svet stratil všetky farby. Vari si to nik iný nevšimol? A oni? Ako tam môžu len tak sedieť, vari im priateľ nechýba?

 

Nevydržím to. Nemôžem spávať. Prepadám chmúrnym myšlienkam a na  moje básne padol tieň. Nikdy v nich nebolo toľko smútku. Sú ponuré, no iné písať nemôže. Čo robiť? Čo robiť, čo robiť, čo robiť?

 

Cnenie

A teraz niet ťa už,

Si medzi tým,

Čo sa mi prepadlo do nenávratne.

Nie moje srdce túži za tebou,

Lež duša moja po tebe je hladná.

 

Už tú nevedomosť dlhšie neznesiem. Nedá sa nič robiť, ak zajtra nepríde, spýtam sa ich. A potom- nech sa stane čo sa má stať. Musím vedieť aspoň, že je v poriadku. A potom zahodiť zošit a pero. Nemôžem písať bez múzy.

 

„Prepáčte?“ Na pleci mi zľahka spočinie niečia ruka. Prekvapene sa strhnem a obrátim k čašníkovi. „Je v poriadku, len má chrípku,“ povie mi potichu. V prvej chvíli nechápem, až potom ma zaleje úľava. „Ďakujem,“ zašepkám dojato a čašník mi venuje chápavý úsmev. Nenachádzam slov... také šťastie! Znovu ho uvidím!

 

Dnes milujem svoj deň

Dnes milujem svoj Deň.

Noc miloval som včera.

Tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela

A sľubovala sen.

 

Dnes objímam sa s ránom

A kým mi v oči hľadí,

Sa tážem ho, či idú ešte ľady

Života oceánom.

 

Hľa, milujem svoj Deň

A najmä svoje Ráno!

Ono dnes mlčí, zajtra ma však zľúba

A povie svoje: Áno.

 

Moja drahá múza, teda moje básne nie sú stratené! Znova ho stretnem! A teraz vari nájdem odvahu ho osloviť. Nie. Už viem aká trýzeň je ho nemať, nemôžem ho stratiť úplne. Nebudem riskovať. Časom možno... Nateraz mi bude stačiť moje verné zrkadlo.

 

Nemám tu už čo robiť, dnes iste nepríde, možno zajtra. Idem domov a môj krok je opäť ľahký. Slnko dnes svieti nádherne. Nemôžem sa dočkať, keď prídem domov a napíšem o tom báseň. Zrazu mám v hlave toľko nápadov!

 

***

 

Sadám za stôl a vyberám notes... kde je pero? Vari som ho nechal v kabáte. Chcem písať...  o jase slnka, o zlate vo vlasoch mojej múzy...

Vo vrecku kabáta mám kúsok papiera. Náhlivými ťahmi je na ňom načmáraných pár riadkov. Báseň, ale nie moja...

Žiarlivosť

Niektorí vravia, že v ohni svet zhorí,

Iní, že zničí ho ľad.

Čo z vášne sám som okúsil už,

Ohňu ma núti v tomto nadŕžať.

 

A ktorý z plamov tohto sveta,

By mohol skazy viac spôsobiť,

Než krutá žiarlivosť, ktorá stravuje duše,

Zväzujúc ich sťa olovená niť?

 

 

 

 

Väčšina básní sú úrivky zo zbierky Moje najmilšie (Ján Smrek)

Báseň Úsmev je z obalu zo žiackej knižky, ktorú už nemám, a meno autora som zabudla.

Báseň Zrkadlo je z Písané na kolene (moja maličkosť:)

Báseň Slová je úrivok zo zbierky Sedemdesiat o láske (Ľubomír Feldek)

Básne Mladosť a Bez teba sú úrivky z básne Marína (Andrej Sládkovič)

Prvá časť básne Žiarlivosť je úrivok z básne Oheň a ľad (Robert Frost)

Druhá časť Žiarlivosti je opať Písané na kolene (Ja)

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

***

(Keiro, 14. 5. 2011 20:33)

Velice zajímavá a neotřelá povídka. Plná naděje a touhy. Žárlivosti, jak jsme se na konci dověděli. Kdo byl onen tajemný neznámý, který zjevně toužil po básníkovi? Nevíme, tajemství zůstává neodkryté. Možná by si povídka zasloužila pokračování, možná to nechat jen na představivosti čtenáře.
Ještě jednou děkuji mockrát za krásnou povídku. x)
P.S.: Nebyl pisatel poslední básně onen číšník, který rozptýlil básníkovi obavy? x)

Re: ***

(angie, 15. 5. 2011 13:31)

nemáš za čo, som rada, že sa ti páči:)
a áno, Žiarlivosť napísal ten čašník. keď niekoho sledujete, tak je ľahké si nevšimnúť, že niekto sleduje vás:) myslím, že čo sa dialo ďalej zatiaľ nechám na predstavivosti čitateľov (nie, že by som sama nebola zvedavá, ale musím sa učiť na skúšky:)

Re: Re: ***

(Keiro, 15. 5. 2011 13:48)

V tom případě po zkouškách očekávám na svém mailu pokračování. x) Hodně štěstí! x)

Re: Re: Re: ***

(angie, 15. 5. 2011 13:56)

ak tak veľmi chceš... no dobre. uvidíme či niečo vymyslím... tak po 16.6.:)

Re: Re: Re: Re: ***

(Keiro, 15. 5. 2011 18:59)

Sakryš to budu mít okousaných nehtů. xD Ale já vydržím! x)