Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Posledne dejstvo

2. 9. 2011

 

Ani neviem ako som sa dostal domov. Vďaka bohu, že som vypadol na tej správnej zastávke, inak by som vari ani nebol trafil. Ako námesačný som vyšiel po schodoch, prešiel predsieňou a klesol na gauč. Ošklivý, zažltnutý strop mi pripadal ako úžasná hviezdnatá obloha. Ó, láska!

 

Láska

Oh, láska- aká veda poníži ťa?

Bozk!- kde je sila, čo ťa oslabí?

Kto zákon vymyslí pre ľudí, ktorí cítia,

Kto zabráni, aby boli pochabí?

 

Tak som sa bál, že srdcom som už mŕtvy,

Že neviem hovoriť už, že už mriem,

No ono, ryba, dychtí- sajú plutvy

Dunajský ozón, večná voda vrie.

 

            Nedokážem súvisle rozmýšľať- no láske myslieť netreba. Konečne som našiel, čo som ani nevedel, že hľadám. Prostotu mäkkých hnedých očí, pavučiny vrások v kútikoch pier. Nedokonalosť takú čarokrásnu, že pre ňu nieto slov.

 

Vášeň

Ja nechcem chladnú krásu,

Len prosté teplo chcem,

Chcem vibráciu hlasu

A vášne diadém.

 

Vášeň je čistý vrchol,

Pretínajúci mrak.

Dážď vášne ne mňa spŕchol

A už mi blčí slák.

 

Už moje husle znejú,

Už znejú sonáty.

Hoc sa mi slzy lejú,

Cítim sa bohatý.

 

            Saša mala pravdu. Ja krásne snívať o múze, no niet väčšej rozkoše na tomto svete, než natiahnuť ruku a dotknúť sa krásy, ktorá je skutočná. Skutočná, na dosah, s vráskami starostí miesto anjelského úsmevu.

 

Na dosah

Tak ďaleko je, ďaleko je k tebe,

Že húštim sna sa musím predierať

A tvárou padať na hviezdnaté nebe,

Tak ďaleko, že nenájdem ťa snáď.

 

A predsa viem, si blízko, blízko pri mne,

Chveješ sa vánkom z môjho plameňa

A ruka moja driek tvoj nedostihne,

Keď podlamuje láska kolená.

 

Po prvýkrát v živote nemám strach. Zajtrajšok ma nedesí. Keby som mal prejsť celý šíri svet, nájdem ho, stretneme sa zas, lebo sme si súdení. Verím, celým srdcom verím, že to nebola náhoda. Mal som ho stretnúť vo chvíli, keď som sa konečne odhodlal hľadať lásku. Nie skôr, než som bol pripravený. Už nepochybujem. Nepochybujem, že keď ho oslovím, venuje mi plachý úsmev a mäkkú dlaň.

 

O bozkoch

            Keby som mohol bozky klásť

Na tvoje oči ako na medový plást,

Vybozkával by som ich tristotisícráz-

No nenasýtil by ma môjho žitia čas,

Aj keby nás tá sejba husto kropila,

Hustejšie ako zlaté pole obilia.

 

Ľúbim! Koľká to krása! Koľká to rozkoš! Slov nemám ako veľmi ľúbim. Tak dieťa ešte nemilovalo, tak ešte otec nebol milovaný. Tou láskou čo mi berie dych a reč, tou láskou nad lásku ja milujem!

 

***

 

            Keď večer prišla Saša, srdečne som ju objal, a odtancoval som späť do obývačky. Vôbec som sa neurazil, keď sa zasmiala a pozval som ju k sebe na gauč, a ponúkol jej marhuľový kompót z konzervy.

 

            „Pozrime sa. Nakoniec si si vzal moju radu k srdcu,“ poznamenala prekvapene, keď odmietla marhule. Prosto a bez pátosu som jej oznámil, že som sa po uši zamiloval.

 

            „Smiem vedieť do koho?“ opýtala sa, keď som ju konečne pustil k slovu. „Neviem,“ odvetil som ľahkomyseľne a pokvapkal ju marhuľovou šťavou, keď som pri tom zamával lyžičkou.

 

            „Dúfam, že nie do niekoho, koho si náhodou zazrel na ulici. A ak áno, že si ho aspoň sledoval domov.“ Odmietavo som zamával rukou a znovu ju polial kompótom. „Stretol som ho v autobuse,“ začal som zasnene, aj keď pripúšťam, že existujú aj romantickejšie miesta na lásku na prvý pohľad.

 

            „Práve som vystupoval, vieš, vracal som sa z knižnice, kde som bol ako si mi povedala, a-„ „K veci, prosím ťa,“ prerušila ma netrpezlivo. „Stretol si ho v autobuse. Oslovil si ho?“ „Nemal som možnosť,“ priznal som skrúšene.

 

„Práve som vystupoval, a akosi som zle stúpil, no a on práve nastupoval, a keď som sa za ním otočil, že ho oslovím, tak som, no... akosi spadol.“ „Spadol?“ zopakovala ako ozvena. „Vlastne skôr vypadol.“ „Vypadol?“ mierne podráždená ozvena. Previnilo som zvesil hlavu.

 

„Proste som tak trochu vypadol von z autobusu.“ „Rozkošné. A?“ „Vypadol som z autobusu!“ zvolal som rozhorčene. Mohla by sa aspoň opýtať, či som si neublížil. „To vlastne znie celkom ako ty,“ zhodnotila môj výkon Saša. „Ak nič iné, zrejme si upútal jeho pozornosť. A ďalej?“

 

Hm, pravda je, že kým som sa pozbieral zo zeme, stihol som len zazrieť autobus odbočujúci na rohu ulice. Nezmohol som sa ani na hrdinské prenasledovanie taxíkom.

 

„Vlastne to je všetko. Hm, vypadol som z autobusu.“ Prečo len mám pocit, že zakaždým, keď to poviem to znie hlúpejšie? „Vypadol si z autobusu,“ zopakovala Saša vecne. „A popri tom si sa akosi stihol zamilovať.“ „Až po uši,“ súhlasil som nadšene. „Aha.“

 

Saša sa napokon aj v tejto situácii ukázala ako cenná morálna podpora. Aj keď si zrejme myslí, že som blázon, je ochotná mi pomôcť. Zrejme má dojem, že človek, ktorý vypadne z autobusu nie je schopný nájsť svoju životnú lásku bez cudzej pomoci. Nesťažujem sa. Pomoc sa vždy zíde.

 

„Nastupoval na tvojej zastávke?“ uistila sa Saša vari stý krát. „Áno. Práve som vystupoval, keď...“ „A bolo niečo po obede?“ „Uhm, áno. Alebo okolo obeda.“ „Pamätáš si číslo autobusu?“ Zamyslene som sa poškriabal po hlave. „Možno 10 ale nie som si istý. Vlastne... celkom dobre to mohla byť 10. Áno, myslím...“ „To je vlastne jedno,“ prerušila ma Saša. „Nemáme záruku, že chodí denne tým istým busom a v tú istú dobu. Istejšie bude počkať naňho na zastávke. Hm...“

 

Nechal som ju plánovať, a popri tom som prekladal veci. Po chvíli ma z upratovania vyrušil Sašin hlas. Sebaisto mi oznámila, že máme plán.

 

***

 

„Mimochodom,“ začala keď sa už  zberala na odchod. „Nezaujíma ťa, čo je nové s tvojou múzou?“ Pri srdci ma pichlo svedomie. Možno som nemal tak ľahko zabudnúť na niekoho, kto celé týždne vnášal jas do mojich básní.

 

„Hm, čo?“ opýtal som sa, snažiac sa povedať to iba mierne zvedavo. „Cez víkend máme rande,“ odvetila ľahostajne. „Nebolo ani také ťažké ho zbaliť. Úplne nezadaný, a úplne na baby.“ Cez plece skontrolovala môj výraz. Zrejme som nevyzeral, že chcem skočiť z mosta, preto pokračovala. „Vlastne tebe to môže byť jedno, nie? Zaľúbil si sa do chlapíka z busu.“ Hlúpa prezývka. A úplne nepoetická, aj keď vcelku trefná.

 

„Takže o mňa nestojí,“ skonštatoval som s povzdychom. „Čašníka som si nevšimla,“ pokračovala trochu sklamane. „Neviem, ktorý by to mohol byť. Keď som tam bola, obsluhovali traja a jedna baba. Večerný nával, vieš.“ Čašník. Na toho som zabudol ešte rýchlejšie, aj keď jeho báseň stále nosím vo vrecku.

 

„Vyzerali skôr ako brigádnici,“ pokračovala. „Trochu primladý, chápeš.“ Keby sa do mňa zaľúbilo decko, hádam si to všimnem. Chápem. „Možno zajtra,“ dodala neurčito. Rád by som povedal, že mi to je jedno... ale nie je. Z akéhosi dôvodu ma to trápi. Akosi... mám pocit, že by si zaslúžil, aby som sa s ním rozlúčil.

 

Namiesto toho som sa rozlúčil so Sašou, a vyprevadil ju k dverám. Pripomenula mi svoj plán, a sľúbila, že sa zajtra večer znovu zastaví, ale ja som ju takmer nepočúval.

 

Zrazu som sa cítil veľmi, veľmi unavený. Ľúbim, už ten pocit ma napĺňa pokojom, a predsa. Moje šťastie zakrývajú dva tiene. Stratil som múzu. Nezvratne a navždy. Môjho sladkého anjela. A predsa nesmútim. Malo to tak byť. Múzy možno obdivovať. Nie prosto ľúbiť.

 

Nevedel som, čo je to láska. Len som sníval, bol som očarený, nič viac. A teraz! Nahlas som sa zasmial. Nemôžem smútiť za múzou, keď pomyslím, čo ma čaká. Kto ma čaká!

Očarenie

Krátke sú ľudské životy,

Dlhý budem náš bozk.

Dážď šťastia prší riedko.

Krátke je slovko: ty, ty, ty,

A je v ňom všetko.

 

Po všetkých tých prebdených nociach sa cítim ľahko. Konečne ma nič netrápi. Smútok, strach- dávno zabudnutí démoni. Budem spať pokojne, a zobudím sa skoro, netrpezlivý a šťastný.

 

Pripadá mi hlúpe sa báť, že sa minieme. Naše cesty zviedol dokopy osud. Zajtra ho znovu stretnem, a vyznám mu lásku. Dovtedy- sladké sny zaľúbeným!

 

Snenie

Chcel by som pristúpiť k tebe

Vtedy keď spíš,

Keď obkľučuje ťa lahodná tíš

A vôňa tvojho dychu

Vznáša sa nad tvojím spánkom

Jak vôňa rozkvitnutého kaktusu nesená vánkom

Večer nad záhradami.

 

***

 

Na druhý deň som si do batoha poctivo zabalil pár sendvičov a fľašu vody, a vydal sa na zastávku. So Sašou sme za zhodli, že celé hodiny tam postávať by bolo podozrivé, preto som sa schoval pod neďaleký strom s dobrým výhľadom.

 

Nechcel som nič zmeškať, preto som sa na postriežku vydal už o jedenástej. Ak chodí vždy v rovnakom čase, mal by sa tu ukázať najneskôr o dve hodiny, ale bol som pripravený čakať hoci do rána.

 

          Odhodlanie

Kto sa zrodil,

Aby prachom zeme brodil, nech!

V mojej duši veselosť a smiech!

Krídla mám a kto mi zabráni

Nezľaknúť sa výšky poľany,

Štítu hory, na nej večný sneh?

Viem ja dobre, že môj jasný zrak

Prenikne i hmlou!

Človek som, nie stroskotanec, vrak,

Celý svet je mojou nádejou.

 

Nebolo mi súdené dočkať sa skoro. Ale nech. Kam sa mám ponáhľať? Vlastne nemám žiadnu inú povinnosť, než tu stáť a zapúšťať korene v tieni javora.

 

            Šepkané do mušle

Počuješ, láska? Počúvaj.

More je tiché vo mne.

Počuješ, láska? Počúvaj.

Si ako vánok nad vodami,

Si príboj a si odliv.

Si ako vánok nad vodami

Vše plný sladkých olív.

Si hlas môjho domova,

Čo vo mne spiežovcami zvoní.

Pod tvojím hlasom domova

Si more vo mne vlny skloní.

 

Zjedol som sendvič, a potom druhý. Prešiel som na druhú stranu zastávky a sadol si na schody jedného z domov. Tak rád by som ho už videl, ale musím byť trpezlivý. Vôbec nepochybujem, že dnes príde. Bolo nám súdené sa stretnúť. Osud nás zvedie zase dohromady.

 

***

 

A tak čakám. Čas plynie a ja stále čakám. Po prvýkrát nemám strach. Ak nie dnes, dočkám sa zajtra. Možno aj úplnou náhodou. Sladké to šťastie...

 

Ďaleko i blízko

Človek premôže horské homole,

Tiaž zeme, sféru vlastnej planéty

A cez kozmické púšte v gondole

K ďalekým hviezdam doletí.

Dosiahne lunu, spozná súhvezdia,

Na plážach stálic skončí svoju púť,

Len ja ťa, moja hviezdy pozemská,

Nemôžem nikdy, nikdy dosiahnuť.

 

Čakám... Bude pol tretej... Nech! Ja počkám. Keď bude treba, tak až do posledného nočného spoja. Nemám sa kam ponáhľať. On príde, v to verím.

 

Sú štyri. Zrejme tu naozaj budem do noci. Čo sa dá robiť? Počkám. Na lásku sa oplatí čakať. Čakám. A premýšľam, čo mu poviem, až príde. Nechám ho nastúpiť. V autobuse to bude ľahšie. Hoci ostatní to zrejme budú počuť... Nech! Vyznám sa zo svojich citov. Tentoraz prekonám strach. Kvôli nemu som ochotný prekonať čokoľvek.

 

Dvaja

Milovať len teplo tvojho tela,

Potrebovať málo,

Nemať nič,

Len tvoj dych,

Ruku, ktorá moje telo zviera.

 

Prichádza! Takmer som vyskočil, ale musím byť nenápadný. Je tu! Vedel som to. Hoci som musel čakať celé tie hodiny, nebolo to márne.

 

Nenápadne som sa prikradol k zastávke a postavil sa za novinový stánok vedľa nej. Počkám. Keď nastúpi, tak nastúpim za ním, ale dovtedy počkám.

 

Srdce mi tlčie ako splašené. Je tak blízko. Pár krokov. Snažím sa príliš nezízať, radšej sa obzerám po autách, ale je to ťažké. Je tak blízko, ale ešte musím chvíľu vydržať.

 

Prichádza autobus a ja sa posúvam bližšie k zastávke. Bola by hanba nestihnúť nastúpiť po toľkých hodinách čakania. Lístok mám pripravený vo vrecku. Nepotrebujem, aby ma vyrušil revízor.

 

Nastúpil a ja tiež- zadnými dverami. Autobus nie je príliš plný, sadol si ku oknu a pri ňom ostalo voľné miesto. Žeby sa Šťastena nado mnou zmilovala?

 

Už len pár krokov a budem pri ňom. Aké je len ťažké ich prejsť. Ale bude to stáť za to. Znovu pohliadnem do jeho očí. Možno ho uvidím sa usmievať.

 

Počkal som, kým sa dvere nezavreli, až potom som prešiel k nemu. Je to tak aj dobre, ak spanikárim, nebudem mať kam ujsť.

 

Ako to vravela Saša? Zhlboka sa nadýchni a niečo mu povedz. Hoci „máte vo vlasoch pavúka.“ Hlavne nech si ťa všimne. Nie že mu vyznáš lásku a on sa k tebe potom otočí a spýta sa „vraveli ste niečo?“

 

Zhlboka som sa nadýchol a naklonil k nemu. „Môžem si prisadnúť?“ opýtal som sa  a nečakajúc na odpoveď som to aj urobil. Veď čo ak by povedal nie? Teraz už nemá na výber. Slušnosť káže súhlasiť.

 

Prekvapene sa ku mne otočil. Z jeho výrazu bolo jasné, že si ma pamätá. Za deň nezabudnete ne niekoho, kto popri vás vypadne z autobusu.

 

„Chcel by som vám niečo povedať...“ začal som rýchlo, než stratím odvahu. „Nie, nechajte najprv hovoriť mňa,“ zastavil som ho, keď otváral ústa, že niečo odpovie.

 

Nie som pripravený na rozhovor. Prehltol som a chytil som ho za ruku, ktorú mal položenú na kolene. Strhol sa tak, že som ho radšej pustil. Dobre, že sedím, aspoň neodpadnem. Dúfam.

 

„Prosím, nemyslite si o mne nič zlé.“ Aj keď som vypadol z autobusu a teraz som vás prepadol. „Ja len...“ je ťažké sa sústrediť a pri tom mu pozerať do očí.

 

Znova som ho chytil za ruku- odtiahol sa až ku oknu. Mal som v pláne veľkolepú reč, ale rozhodol som sa prejsť k veci. „Milujem vás,“ zašepkal som sotva počuteľne. Nedokázal som mu pri tom pozrieť do očí.

 

„Ja som vlastne strašný zbabelec a preto som stále sám, lebo keď sa mi niekto páči, bojím sa ho osloviť, ale pri vás je to iné. Zamiloval som sa do vás na prvý pohľad, a chcem, aby ste to vedel, lebo takú lásku človek stretne raz za život a ja nechcem premárniť svoju šancu len preto, že sa bojím, že poviete nie, alebo si o mne niečo pomyslíte, alebo možno nemáte záujem o mužov, alebo sa proste nebavíte s ľuďmi v autobuse...“

 

Došiel mi dych, tak som stíchol, a placho naňho pozrel. Prekvapený výraz sa pomaly menil na hnev. Zovrel pery a zamračil sa. Skôr, než stihol niečo povedať (alebo mi jednu vraziť) som vyskočil a vybehol z autobusu. To, že práve zastal na zastávke a otvoril dvere  som bral ako znamenie, že je čas ujsť.

 

Bežal som celou cestou domov. A upozorňujem, že nie som žiadny športovec. Vo výťahu som sa skoro pozvracal. Napokon som konečne za sebou zamkol dvere a odtackal sa do kúpeľne. V tvári som bol celý zelený a na spotené čelo sa mi lepily vlasy.

 

Keď neskôr zazvonil zvonček, bol som takmer odhodlaný tváriť sa, že nie som doma. Až kým Saša nezabúchala na dvere a nezakričala, že vie, že som tam, tak nech otvorím.

 

Keď som ju pustil dnu, súcitne si ma premerala. „Nie je ti zle?“ opýtala sa ohľaduplne a odtiahla ma do obývačky.

 

„Povedal som mu to,“ zafňukal som a objal vankúš. Jemne ma pohladil po chrbte. „Bolo to veľmi zlé?“ Pokrčil som plecami. Zlé? Ťažko povedať. „Tváril sa nahnevane.“

Saša si povzdychla. „To nič, nie každé zamilovanie skončí ako láska na celý život. Stretneš ďalšieho.“

 

Pokrútil som hlavou. „Nechcem iného.“ Pohladila ma po vlasoch a objala. „Chúďatko moje. Tak to už býva. Niekedy to proste nevyjde. Vieš ako dlho mi trvalo stretnúť Patrika?“ Ale ona aspoň niekoho má. Niekoho stretla. Aj ja som niekoho stretol. A nechce ma.

 

„Aj ťa udrel? Kričal na teba?“ opýtala sa po chvíli. Znovu som pokrútil hlavou. „Nič nepovedal. Len sa zatváril nahnevane, a ja som ušiel. Jedno šťastie, že bus práve zastal. Neviem, čo by som inak robil.“

 

„A čo chceš robiť teraz?“ Dobrá otázka. „Neviem.“ Čo mám robiť? „Vrátiš sa ku svojej múze?“ Saša. Navrhla to, aj keď je podľa nej hlúpe špehovať niekoho, kto ma nechce. Objal som ju. „Ďakujem.“

 

Nie. Nevrátim sa k špehovaniu múzy. Zájdem tam ešte raz- rozlúčiť sa. Naposledy, a potom... neviem.

***

 

Saša ostala dlho do noci, kým som jej nepovedal, že je mi lepšie, a pôjdem si ľahnúť. Nemohol som zaspať. Čo ma zajtra čaká? Nič. Dúfam, že bude pršať. Chcem aby nebo plakalo so mnou.

 

Nemám ani silu vstať a vziať do rúk pero. Koľko je básní o nešťastnej láske? Nech sú. Ja žiadnu pridávať nebudem.

 

Z vrecka som vytiahol skrčený papierik a snažil sa písmo na ňom rozlúštiť potme. Pomohlo mi, že som nezatiahol závesy.

 

Niektorí vravia, že v ohni svet zhorí,

Iní, že zničí ho ľad.

Čo z vášne sám som okúsil už,

Ohňu ma núti v tomto nadŕžať.

 

Ďalej som nečítal. Je toľko básní o nešťastnej láske. Nech sú.

 

Nech sú.

 

***

 

Napriek všetkému na druhý deň ráno nepršalo. Slnko vyšlo v plnej nádhere a odhodlane sa dalo šplhať po oblohe. Rozhodol som sa, že to nevzdám.

 

Áno, ja viem, bláznivý nápad, ale skúsim to znovu. Nie som žiadny zvodca, ale aj tak. Pôjdem za svojím neznámym znovu a tentoraz neutečiem, kým niečo nepovie. A oslovím ho už na zastávke, aby som nemusel s útekom čakať kým autobus zastaví.

 

Saša mi povie, že som blázon. Ale nie sú vari všetci zaľúbenci tak trochu blázni? Skúsim to znovu. Kto vie, možno si ho získam.

 

***

 

Ešte predtým som sa rozhodol zájsť do kaviarne. Naposledy chcem vidieť svoju múzu. Chcem sa s ňou rozlúčiť básňou, a potom- potom pôjdem na zastávku pokorne prosiť o zľutovanie svoju lásku.

 

Dar

To čo sa nemení, čo zvíja sa a trvá,

Tá pieseň a ten bozk, ten dotyk a to škrtenie,

Ten zákon večnosti, tá zmluva s mužom prvá,

Tá nekonečná slasť, to nekonečné trápenie

To je to, čo ja chcem,

To mi daj miesto chleba, miesto soli,

To moja hostina je a môj kar.

Keď mi dáš všetku rozkoš, ktorá bolí,

Vtedy si mi dal dar.

 

***

 

Šiel som. Neisto, trochu s obavami, ale šiel som. Možno mi to stretnutie dodá odvahy. Možno napíšem nádhernú báseň. Veru, mohol by som preňho napísať báseň a dať mu ju tak, ako mne dal báseň čašník.

 

Tentokrát ma predbehli. Už sú tu, veselí a všetci ako obvykle. A On. Moja múza, ktorá mi kradla spánok a vnášala jas do veršov.

 

Sadol som si tak, aby som ho videl v zrkadle. Ako mi len chýbal jas jeho úsmevu! Clivo som vytiahol pero a notes. Môj anjel. Ako mi len bude chýbať! Ale nech. I teraz je tak ďaleko, tak vzdialený. Nestačí mi už snívať.

 

Dospelosť

Raz každý príde po svoj slnovrat.

I proti svojej vôli dozrie časom.

Do kruhu múdrych sadne si

S rozhodujúcim, nie s poradným hlasom.

A nebude môcť z neho uniknúť

Za samopašným škriatkom kratochvíle,

Kormidlo musí držať ako muž

Na dlhej plavbe do poslednej míle.

 

Je krásny. To poprieť nemožno. No táto krása mi už nerozochvieva srdce. Neľutujem, že ho stratím.

 

Vyznanie

Nech oči za mňa všetko povedia,

Vyslovia bez slov čo je v srdci nové!

Veď hoci oči vravieť nevedia,

Jazyk to nikdy lepšie nevypovie

 

Na stôl vedľa mojej ruky prudko dosadla šálka s kávou. Tak prudko, že pár horúcich kvapiek mi na notese spravilo machule. Zarazene som zodvihol hlavu.

 

Hnev, čo som v jeho očiach videl v autobuse bol len malou iskrou oproti žiaru, ktorý ma spaľoval teraz. Až som sa prikrčil na stoličke, keď mi čašník s vražedným výrazom položil na tanierik cukor. „Vaša káva,“ vyhlásil chladne a zvrtol sa na päte.

 

„Počkajte!“ vyhŕklo zo mňa ani neviem ako, a kaviareň stíchla ako zakliata. Než som si uvedomil čo robím, stál som ani nie dva kroky za ním, s očami všetkých prilepenými na koži.

 

Pomaly sa otočil, tisnúc si tácku k hrudi ako štít. Naprázdno som prehltol a natiahol k nemu ruku. Trochu sa naklonil dozadu, akoby chcel odísť, ale rozmyslel si to a ostal stáť.

 

Chytil som ho za plece, tak pevne až mi zbeleli hánky. Viac preto, aby som sa oňho oprel, než aby som mu zabránil odísť, lebo stál meravo ako strom hlboko zakorenený v zemi. Akoby sa rozhodol ma vypočuť, nech už poviem čokoľvek. Kiežby.

 

Nemo som otvoril ústa a pohľad mi na okamih skĺzol k stene za ním. Toľko som sníval o tom, že si ma moja múza všimne a teraz mi hľadí do očí, prekvapene, s pootvorenými perami... Napokon sme sa predsa rozlúčili, pomyslel som si s letmým úsmevom a odtrhol oči od zrkadla.

 

Stále čakal. S trpezlivosťou prastarého duba, ktorý sa nikdy neskloní pred búrkou. Zovrel som mu plece o vlások pevnejšie, len aby som sa uistil, že sa mi nesníva, že tu naozaj stojí, predo mnou, skutočný a na dosah ruky.

 

Bez pochýb o tom, čo robím som prekonal ten posledný krok, čo nás delil a pobozkal som ho na pery.

***

 

Saša mala pravdu. Potreboval som niekoho skutočného. Niekoho, kto by dohliadol, aby som nemal v chladničke jogurty po záruke. Niekoho, kto sa nehnevá, keď mu trápne ovoniavam vlasy. Niekoho, kto mi pripomenie večeru a odprevadí ma po nej domov. Niekoho kto ma na smrť vydesí, keď ma pri písaní zozadu objíme a zasmeje sa mi do ucha.

 

Niekoho, ako je Jack. Nádherne tvrdohlavý, trpezlivý a náladový, starostlivý a žiarlivý - a to všetko zároveň. Žiarlivý, náladový, tvrdohlavý, nádherný.

 

Už som sa skoro ani nestrhol, keď ma nečakane pohladil po vlasoch. Zachytil som jeho ruku a jemne ho pobozkal do dlane. „Napísal som ti báseň,“ oznámil som mu a on sa zasmial.

 

Sadol si mi na kolená a vzal zo stola hŕbku papierov. Roztržito som privoňal k jeho vlasom a poklopal po hárku na vrchu. „Túto.“

 

Spolu

Predsa je to také divné,

Také divné, že si pri mne,

Ráno pri mne, večer pri mne,

Cez dni letné, cez dni zimné,

Stojím, kráčam - ty si pri tom,

Zrak môj hreje tvojím citom,

S mojím hlasom hlas tvoj splýva,

Jas môj tvojím jasom býva,

Ústa moje cez rok celý

 Kvitnú kvetmi tvojich perí,

Meno moje ti je heslom,

Tvoja ruka mojím veslom,

Smútok tvoj je mojím chvením,

Smiech môj tvojím vykúpením,

Bieda moja teba bije,

Rozkoš tvoja medom mi je,

Verš môj, to je tvoja hudba,

Osud tvoj je moja sudba,

Nech mám srdce hoci hriešne,

Myslíš o ňom iba nežne,

Iba nežne – Preto je to.

Krásne je to. Divné je to...

 

Zdroje:

Básne Láska, Vášeň a Odhodlanie sú zo zbierky Krásna prostota (Ján Smrek)

Báseň Na dosah je zo zbierky Chuť po bozkoch (Ján Kollár)

Báseň O bozkoch je zo zbierky Nenávidím a ľúbim (G.V. Catullus)

Básne Očarenie, Dar a Spolu sú zo zbierky moje najmilšie (Ján Smrek)

Báseň Snenie je zo zbierky Moje lásky (Ján Smrek)

Báseň Šepkané do mušle napísal Ivan Kupec

Báseň Ďaleko i blízko je zo zbierky Objatie (Július Lenko)

Báseň Dvaja napísala Mila Hangová

Báseň Dospelosť je zo zbierky Stužková slávnosť (Július Lenko)

Báseň Vyznanie je zo zbierky Sedemdesiat o láske (Ľubomír Feldek)

Bezmenný úrivok je z básne Oheň a ľad (Robert Frost)

Odstavec po básni O bozkoch (str 2) „Slov nemám... milujem!“ je z knihy Príbehy zo Shakespeara

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Napravuju svou chybu

(Keiro, 16. 9. 2012 22:55)

Tak rozhodla jsem se napravit svou chybu, za kterou se velice omlouvám, a dát komentář, co by správce těchto stránek. Angie jsem ostuda, já vím. A teď k povídce.
Moc se mi líbila, byla osvěžující už jen tím, že v ní bylo vše jen v náznacích. Byla okouzlující díky svým básničkám, které vystihovaly situaci. A nakonec byla i s happy endem, což je to nejhezčí, co si pro Iluzi k jejím narozeninám přát.
Děkuji ti mockrát ;)

Re: Napravuju svou chybu

(angie, 17. 9. 2012 18:02)

som rada, že sa ti páčila, ak sa darček páči je to naj čo si odosielateľ (nenapadá ma ako sa povie "ten čo daruje darček":) môže priať.

Úsměvné

(Evča, 1. 1. 2012 23:21)

Moc pěkná povídka! A jak trefně zachycuje šílenost a nahodilost lásky ~ nejen básníků. Vždyť komu z nás se ještě nikdy nestalo, že by se, alespoň na okamžik, zamiloval do očí, úsměvu beze jména? :)

.................

(Rhea, 9. 10. 2011 0:39)

Skvělá povídka. Strašně moc se mi líbí rozhovor, kdy Saše vysvětluje, jak se zamiloval, když vypadl z autobusu. :-D Pobavila jsem se.

Re: .................

(angie, 10. 10. 2011 19:16)

ďakujeeeeeeeeem:)