Jdi na obsah Jdi na menu
 


Spolu

20. 6. 2012

Ako teenager som túžil dosiahnuť veľké veci. Všetko zažiť, cestovať po svete, stretnúť mnoho ľudí. Naivné detské sny. Sláva. Peniaze. Sú dôležitejšie veci.

Trvalo mi dlho si to uvedomiť. Až keď som stretol Jeho, začal som si vážiť monotónnosť všedných dní. Objavil som upokojujúci vplyv stereotypu, našiel som jedinečnú neopakovateľnosť v zdanlivej rutine. Vážim si každý deň, ktorý môžem s Erikom stráviť, každý z jeho letmých úsmevov, každý dotyk.

Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa po prvýkrát stretli. Ako prvé som si na ňom všimol oči. Priezračne sivé, ako ľad na jazere, a predsa tak nevinne nežné. Dve mrazivé priepasti, v ktorých by sa mnohí radi stratili, ale získať si jeho priazeň nie je také ľahké. Celé mesiace mi trvalo, než si ma pustil k telu. Každá minúta stála za to.

Odkedy sa poznáme, mnohé som sa od Erika naučil. Začal som si všímať maličkosti. (Zistil som, že nemá rád mrkvu). Začal som si všímať počasie. Nie len preto, aby som vedel, či si mám vziať dáždnik, alebo či sa má ochladiť. Začal som vo vreckách nosiť omrvinky, lebo Erik rád kŕmi holuby. Alebo ich kreslí.

Erik dokáže nádherne kresliť. Jeho skice sú ako živé, presné a plné detailov. Keby používal štetce, mohol by sa maľovaním živiť, ale on dáva prednosť ceruzke. Dokáže hodiny presedieť na tráve v parku a kresliť stromy, oblaky, čokoľvek čo vidí a čo ho zaujme.

Fascinuje ma sledovať ho pri tom. Jeho zasnený a zároveň sústredený výraz. Drobnú vrásku na čele. Hrot ceruzky kĺžuci po papieri s kúzelnou ľahkosťou. Jeden z tých obrázkov mám doma na chladničke. Je na ňom párik holubov, a ja ako ich kŕmim. Nevšimol som si, že ma kreslí. Zriedka kreslí ľudí. Len z diaľky, ako súčasť pozadia.

Dnes je zamračené, takže do parku nepôjdeme. Nie že by sa schyľovalo k dažďu, ale Erika rozčuľujú meniace sa oblaky. Snaží sa ich nakresliť, ale keď fúka silný vietor, pohybujú sa tak rýchlo že to nestíha. Je roztomilý, keď sa na ne mračí. Zlé, zlé oblaky.

Namiesto prechádzky v parku sme teda skladali puzzle, ktoré som mu kúpil. Miluje puzzle. Viem, že by som ho nemal zahŕňať darčekmi, ale nemôžem si pomôcť. Napokon darček na Valentína je povinnosť, bezdôvodný darček je láska. A netvrdím, že moja odmena nie je sladká.

Celé popoludnie sme teda strávili nad obrázkom Eiffelovej veže. Tisíc kúskov je niečo čo vie rozptýliť aj môjho jasnozrivého priateľa, takže som mal možnosť beztrestne ho hltať pohľadom, zatiaľ čo on sa venoval skladaniu.

Kiežby boli všetky dni takéto. Chcem tak veľa, keď s ním chcem tráviť každú minútu? Lenže realita nepočká. Rád by som s ním ešte chvíľu ostal, no čas ma tlačí. Mám ešte nejaké povinnosti, takže musím svojho priateľa opustiť a vrátiť sa k práci. Ale to nevadí, aj zajtra je deň. Tým sa prinajmenšom utešujem, keď odchádzam.

Večer čo večer, idúc domov z práce, ľutujem, že nemôžem ostať s ním. Že ho musím nechať v jeho vlastnom svete a nemôžem mu ukázať ten svoj. Veľmi dobre viem, že ošetrovatelia sa nesmú zamilovať do svojich pacientov. Snažil som sa, ale ľadová priepasť jeho očí ma znova a znova pohlcuje. Niet pre mňa úniku. Niet spásy. Obaja sme stratení.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:o)

(Wierka, 30. 9. 2012 21:14)

pekný... ton konec ma dostal... (T_T) ale pekný ;-)

Re: :o)

(angie, 2. 10. 2012 16:49)

ďakujem! som veľmi rada, že sa ti to páčilo.:) nič autora nepoteší viac ako keď niečo napíše, niekto si to prečíta a páči sa mu to:)