Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Tvárou v tvár realite

16. 6. 2011

 Tvárou v tvár realite

 

            Tej noci som opäť nespal.  Začínam si na to zvykať. Vlastne poslednou dobou chodím vcelku pravidelne spávať nadránom. A vstávam na obed. Tentoraz to bolo iné. Namiesto toho, aby som si čarbal nad šálkou polnočného čaju, presedel som celú noc mlčky v kresle.

 

            Mlčky som hľadel do steny a premýšľal. A premýšľal. O pol jednej ma pochytil záchvat úzkosti z toho, že sedím v kresle a zízam do steny.

 

O trištvrte na dve som sa pokúsil zamyslieť. Chvíľu som premýšľal prečo ešte stále mám tie hrozné odlupujúce sa tapety, ktoré tu ostali ešte po minulom majiteľovi, potom som usúdil, že by som stenu videl oveľa lepšie, keby som zapálil svetlo. To mi spôsobilo ďalší záchvat úzkosti z toho, že riešim tapetu namiesto oveľa dôležitejších otázok.

 

Desať minút pred štvrtou  som dostal žalúdočné kŕče z hladu a musel som si urobiť raňajky. O krabicu mlieka som si oprel zdrap papiera s básňou, ktorá spôsobila všetko moje trápenie. Keď som si ju čítal stý raz, znovu ma pochytila úzkosť a na okamih som mal pocit, že budem vracať. Čo robiť? Poslednou dobou si túto otázku kladiem akosi pričasto.

 

Žiarlivosť

Niektorí vravia, že v ohni svet zhorí,

Iní, že zničí ho ľad.

Čo z vášne sám som okúsil už,

Ohňu ma núti v tomto nadŕžať.

 

A ktorý z plamov tohto sveta,

By mohol skazy viac spôsobiť,

Než krutá žiarlivosť, ktorá stravuje duše,

Zväzujúc ich sťa olovená niť?

 

Som zmätený. To predovšetkým. Ale odkedy som prišiel domov som mal dosť času pochopiť aspoň niečo. Úsmev, ktorý mi čašník venoval nebol chápavý. Bol smutný. A to je práve to, čo ma trápi najväčšmi. Pamätám si, čo mi povedal. Zhruba. Pamätám si ten chápavý úsmev. Pamätám si ľahký dotyk ruky na mojom pleci. Ale ani po prebdenej noci si nedokážem vybaviť jeho hlas. Jeho tvár. Ani len vek alebo farbu vlasov. Nedokážem si spomenúť.

 

 

Ťažoba

Cítim sa dnes jak to pole žitné,

Ktoré hovorí si: už je čas.

Ťažký som od zrna dozretého.

Srdce moje najťažší je klas.

 

Bezsenná noc

Kto mi to v zrkadle

Pod oči vlepil kruhy?

Som to tam vlastne ja?

Určite niekto druhý.

 

Neprší neleje-

To iba z fontán strieka.

Ja, vnútri zmoknutý,

Skúšam piť pohár mlieka.

 

Použil som zvyšky trpezlivosti a počkal som do pol šiestej. Potom som sa chopil telefónu a zavolal jedinej osobe, ktorá mi môže pomôcť.

 

Vďakabohu, bola v meste. Odmietla si vziať kvôli mne voľno, ale súhlasila, že sa ráno nakrátko zastaví, než pôjde do práce.

 

Prvých desať minút návštevy sme zabili zdvorilostnými frázami, potom si energicky prehodila nohu cez nohu a vyhlásila, že o jedenástej musí byť v kancelárii, tak keby som mohol prejsť k veci.

 

Saša bola mojou najlepšou priateľkou už na gymnáziu. Napriek tomu, že je na rozdiel odo mňa rázna, sebaistá a oboma nohami pevne na zemi, vždy ma chápala. Vychádzal som s ňou lepšie než s kýmkoľvek iným. Aj po škole sme sa občas stretávali. Vlastne dosť často. Je to jediná osoba, s ktorou telefonujem.

 

Najlepšia priateľka. Opora a veľmi racionálny zdroj rád. Vždy mi vravela, že by som nemal stále chodiť s hlavou v oblakoch. Ak mi ona neporadí, tak nikto.

 

Samozrejme, nevedel som, ako začať. Tak som proste z vrecka vytiahol Žiarlivosť a podal jej ju, dúfajúc, že mi položí tie správne otázky.

 

So zdvihnutým obočím papierik vyrovnala a rýchlo preletela pohľadom. „Keby to bolo tvoje písmo,“ začala pomaly, „spýtala by som sa či máš problémy v láske, ale takto...“ Správne otázka. Ako vždy. „Kto to písal?“ opýtala sa priamo, keď som váhal.

 

Kúsok po kúsku zo mňa vytiahla celý príbeh. Kaviareň. Múza. Zrkadlo. Čašník. Zmätok. Čo teraz??

 

Saša samozrejme mala odpoveď. Ale najprv chcela vedieť dve veci. „Páčil sa ti ten čašník?“ spýtala sa pobavene. Akoby jej o nepripadalo ani trochu vážne. „Neviem,“ pripustil som neochotne. „Ne-vieš?“ uškrnula sa ešte o vlások viac. S povzdychom som vyšiel s pravdou von. „Nevšimol som si ho. V podstate som s ním hovoril, ale vôbec si nemôžem spomenúť, ako vyzeral.“ „Farba vlasov?“ pokrútil som hlavou. „Vek?“ „Nič.“

 

Vystrela sa a zľahka tleskla dlaňami. „Tak potom je to jasné. Pozri,“ dodala, keď som sa zatváril nechápavo. „Keby ti pripadal čo len trochu príťažlivý, tak si ho  aspoň všimneš. Aj keď si tam bol špehovať niekoho iného. „Takže-„ „Takže?“ opýtal som sa s nádejou. „Nájde si niekoho iného.“

 

??? „Ako?“ nepochopil som. Saša si podoprela dlaňami bradu a súcitne si ma premerala. „Niekoho iného. Potrebuješ normálny vzťah. Skutočný.“

 

„Pozri,“ pokračovala. „Niekedy nestačí snívať. Dobre, teba to možno baví, ale nebolo by lepšie každý večer zaspávať s niekým v náručí, než po nociach písať básne a potom špehovať cudzích ľudí, nemyslíš?“ Pochopil som, kam mieri.

 

„Prosím ťa, Saša.“ „Myslím to vážne.“ Aj to sa tak tvárila. „Potrebuješ normálny vzťah,“ zopakovala. Ako keby ma nemohla poučovať len raz. „Keby ten chlapík z kaviarne  mal o teba nejaký záujem, tak ťa neignoruje. Venoval by ti aspoň letmý pohľad, ale mne to znie tak, že ani nevie, že existuješ.“

 

Stislo mi srdce. Takto som si jej pomoc nepredstavoval. „To sa ťa netýka,“ zamrmlal som urazene. „Si môj priateľ,“ odvetila. „A márniš čas fantazírovaním o niekom, kto o teba nestojí. Toho druhého, čašníka, si si ani nevšimol, takže oňho zase nestojíš ty. Ak nechceš zostarnúť sám, tak je načase, aby si si našiel niekoho skutočného.“ A je to tu. Poučovanie.

 

„Prosím ťa,“ zakňučal som zničene. Nič nie je trápnejšie než keď vás poučuje vaša priateľka. „Chcel som iba radu.“ „Ja ti radí,“ odvetila nevinne. „A je to dobrá rada. Zabudni na oboch a konečne začni s niekým chodiť.“ „Na rade, aby som sa vzdal múzy nie je nič dobré,“ ohradil som sa a vzápätí očervenel. Doteraz som nepriznal, že svoj idol z kaviarne považujem za svoju múzu.  

 

Saša mi venovala súcitný pohľad. „Chceš byť slávny básnik, alebo mať s kým jedného dňa pozorovať západ slnka?“ opýtala sa jemne. „Musíš sa rozhodnúť. A pokiaľ ide o mňa,“ dodala s úsmevom, ktorý sa mi ani trochu nepáčil, „rada ti s tým pomôžem.“

 

Keď mi vysvetlila, ako si svoju pomoc predstavuje, takmer som si začal želať, aby jej nebol volal. Dostal som „bojovú úlohu“. Tak to nazvala, naozaj. Aspoň že ušetrila moje ego a nepomenovala to domáca úloha. To by som sa skutočne prepadol od hanby. Nie že by mi aj tak nebolo nevoľno pri pomyslení, ako sa strápnim.

 

Predovšetkým mám zákaz priblíženia ku kaviarni. Sľúbila, že večer po práci sa tam zastaví a „zistí situáciu“. Môj opis špehovania ju nadchol a tiež sa chce „hrať na špiónov“.

 

Ja mám zatiaľ ísť von a všímať si ľudí. V podstate mi povedala, aby som sa šiel s niekým zoznámiť. Keď som namietol, že takto to v láske nefunguje, ubezpečila ma, že sa nemusím hneď zamilovať. Len si trochu „rozšíriť obzory“. Tak som šiel.

 

Na začiatok som sa rozhodol pre nenáročnú návštevu obchodu. Doma mám len trochu jedla, takže by sa mi celkom hodilo ísť niečo dokúpiť.

 

Bolo to znepokojivé. Nie nakupovanie samo o sebe, ale to, že som po prvýkrát bol v novom supermarkete (viac ľudí, viac príležitostí niekoho zbadať), kde som sa, samozrejme, veľmi rýchlo stratil. Nie som zvyknutý na veľké obchody. V duchu rozširovania obzorov som to využil ako zámienku spýtať sa na cestu každého predavača-muža, ktorého som stretol.

 

Väčšina na mňa hľadela netrpezlivo, niektorí súcitne, ale nikto neprejavil ani najmenší záujem. Trochu ma to upokojilo, lebo to znamenalo, že sa môžem prestať strápňovať a ísť domov.

 

Dôkladne som poodkladal celý nákup, krabice s čajom zoradil podľa veľkosti a farby, dôkladne vyrovnal jogurty v chladničke. Nezabralo mi to ani zďaleka toľko času ako som dúfal. Neochotne, a bez väčších nádejí som zamieril do verejnej knižnice.

 

Náhodou, je to celkom útulné miesto. Prinajmenšom je tam pomerne ticho a nikto nikoho neruší. Môžem sa tváriť, že si čítam zbierku básní a pri tom sa tváriť, že si obzerám ostatných a pri tom rozmýšľať, čo budem robiť.

 

Poézia

Samota mojej duše nie je desnou,

Keď aspoň poézia kráča verne

Predo mnou ako milá večne sladká.

Osud, ty jediný môj, krása čistá,

Povedz, čo za trýzeň mi na dnes chystá

Pravica tvoja božská?

 

Saša to so mnou myslí dobre, ale ak čaká, že sa vzdám múzy... Len pre to, že ona chce, aby som s niekým začal chodiť. Čo mi napokon radí od maturity. Alebo ešte dlhšie. Nedokáže sa zmieriť s tým, že nájsť si priateľa je veľmi komplikované, najmä aj nie ste žena, ale „tak trochu čudácky a mierne neurotický amatérsky básnik“ (jej vlastné slová). Priznávam, možno naozaj chodím pričasto s hlavou v oblakoch, ale to neznamená... vlastne ani neviem, čo to neznamená.

 

Moje božstvo

Tebe ja, poézia, slúžim rád.

Niet iných božstiev, ktorým by som slúžil.

Slov mnoho je, no daj mi napísať

Verš jeden, za ktorým by každý túžil.

 

Neslýchané,

Čo je poézia, niet nad ňu bozku, ani nápoja.

Zapriahol som vás, slová, kone vrané,

Bez vás ja nemám,

Bezo mňa nemáte vy pokoja.

 

Opäť som sa chvíľu tváril, že čítam a pochytila ma depresia z toho, aké skvelé básne dokážu písať iní. Možno by som sa mal tváriť, že čítam nejaké detektívne romány. Aspoň by som si ušetril komplexy menejcennosti.

 

Naozaj neviem čo robiť. Napokon, kto by ma aj chcel? Som roztržitý, nie práve najkrajší, veľmi tichý, nerozhodný a ešte k tomu básnik. V zime pravidelne umieram na zápal pľúc, lebo som hypochonder, mávam záchvaty úzkosti, lebo som paranoidný, možno dokonca neurotický, ako povedala Saša. Neviem variť, nestravujem sa zdravo, občas si hryziem nechty... A asi som aj pesimista.

 

Je nemožné, aby ma niekto chcel. Ako naivný stredoškolák som si, prirodzene, myslel opak, a stále sníval... o niekom výnimočnom. Samozrejme, že márne. Vždy som bol prizbabelý na to, aby som sa o niečo pokúsil. Možno je toto znamenie osudu, že mám JA urobiť prvý krok.

 

Samota

Samota, to je pekné,

Osamelosť je strašná.

 

Osamelosť je krutá,

Keď nemáš nikoho.

Máš iba svoje putá

A trpíš od toho.

 

Saša má pravdu. Potrebujem skutočný vzťah. Bojovne som vystrčil bradu a zaťal ruky do pästí. Je načase niečo urobiť. Básne počkajú, tu ide o moju budúcnosť! Zájdem za múzou a vyznám sa zo svojich citov. Bude zrejme nesmierne ponižujúce urobiť to v kaviarni, pred cudzími ľuďmi (a jeho priateľmi) ale lepšie, než ho prepadnúť niekde na ulici.

 

Zaľúbenie

Pevne som veril v tvoje jestvovanie,

To vždycky pri myšlienke na teba

Svet skrásnel mi a zjasnel nečakane,

Jak keď sa ruka v skvostoch preberá.

 

Predsa som tŕpol, jak keď znenazdania

Nad hniezdom v kroví chlapec užasne.

To si mi vošiel prosto, bez klopania

Prvými krokmi do básne.

 

Áno, to urobím! Budem aspoň raz v živote chlap a postavím sa svojmu osudu zoči-voči. Knihovníčka mi venovala podozrievavý pohľad. Tváriť sa odhodlane v oddelení s poéziou je zrejme proti predpisom. Prikrčil som sa a ušiel za policu. Uff. Nie, to nezvládnem. Som zbabelec. Ale musím...

 

Doteraz som si nikdy nevšimol, aký som osamelý. Clivo som prešiel pohľadom po skupinkách študentov. Nemám nič. S rodinou sa vídam len na Vianoce. Mojou jedinou priateľkou je bývalá spolužiačka. Snívam o múze v kaviarni. Niekto sníva o mne. Čelo mi zbrázdili vrásky. Niekto sníva o mne.

 

Stále si nemôžem spomenúť. Je to tak dobre, alebo zle? Prečo je vo svete toľko osamelých ľudí, ktorí túžia po tých nesprávnych? Možno aj moja múza po niekom túži.

 

Túžba

Dve srdcia sa minú v noci plnej tmy,

Zaľúbia sa, ale nikdy nestretnú sa pohľadmi.

 

Keď som šiel domov, míňali ma ľudia. Niektorí šli sami ako ja, ale videl som mnoho párikov šťastne sa držiacich za ruky. Vo svete je plno lásky. Ide len o to ju nájsť.

 

Doteraz som nehľadal. Bral som veci také, aké boli. Mám šancu nájsť šťastie, ak to nebudem hľadať. Saša má pravdu. Potrebujem niekoho skutočného. Moja múza, hoci to nerád pripúšťam, mi zrejme nie je súdená. Nemá záujem. Za celé tie týždne mi nevenoval jediný pohľad. Zrejme ani nevie, že existujem. Môžem sa pokúsiť získať jeho pozornosť, alebo môžem hľadať inde.

 

Vo vrecku som nahmatal poskladaný kúsok papiera. Mal by som zájsť do tej kaviarne. Alebo aspoň prejsť okolo a náhodou pozrieť cez okno dnu.

 

Začalo popŕchať, tak som sa rozhodol ísť domov autobusom. Zvyčajne sa rád prechádzam no teraz mám pocit, že nebo plače. A moja duša tiež. Chcem byť milovaný. Ale aj milovať. Vari nájdem po čom túžim. Na to mám predsa oči.

 

Napokon predsa robím to, čo mi poradila Saša- obzerám sa okolo seba. A vidím ľudí. Mladých aj starých, mužov i ženy, deti, starcov... Nikdy som si nevšimol, že je na uliciach toľko ľudí. Vonku prší. Ale moja duša sa usmieva.

 

Oči

Nech nemám nič, ni zem, ni dom,

Ďakujem očiam svojim dvom,

Že skrze ne mi väčšie statky náležia.

Dívanie to- ach, aký zjav prostý,

Lež najkrajšia z najkrajších skutočností!

Oj, oči mať, čo mocne vidieť vedia,

A srdce mať, čo navrie ako šiška,

Keď sa ho iné oči mäkko dotknú:

Tak sa dá o živote písať krásna knižka.

 

Moja zastávka. Unavene som sa zdvihol zo sedadla a vykročil ku dverám. Dnešok bol dlhý deň. A pritom ešte nie je ani večer. Ale aspoň som sa už rozhodol, čo urobím.

 

 S touto myšlienkou som odhodlane vykročil dolu schodiskom len preto, aby som sa už na prvom takmer zrazil s mladým mužom, ktorý práve nastupoval. Skôr než som stihol zamrmlať ospravedlnenie, ku mne zdvihol pohľad a ja som stratil reč. Jeho oči mali farbu tmavej čokolády a bolo v nich niečo také smutné, až mi stislo srdce. Mimovoľne som za ním natiahol ruku, no než som sa ho stihol dotknúť, pokĺzol som sa na schode a vypadol z dverí na studený, mokrý chodník.

 

 

 

Zdroje:

Báseň  Žiarlivosť je úrivok z básne Oheň a ľad (Robert Frost) + môj doplnok

Básne Ťažoba, Poézia, Moje božstvo, Samota, Oči sú úrivky zo zbierky Moje najmilšie (Ján Smrek) + drobné úpravy ak to bolo potrebné

Báseň Bezsenná noc je úrivok zo zbierky Sedemdesiat o láske (ľubomír Feldek)

Báseň Zaľúbenie je úrivok zo zbierky Stužková slávnosť (Július Lenko)

Báseň Túžba je z knihy Slepačia polievka pre dušu 2 (Linda Birtish)

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

otázočka...

(angie, 16. 6. 2011 18:28)

tým mladým autorom myslíš mňa, alebo básnika? asi už začínam byť paranoidná ako on...:)

Re: otázočka...

(Keiro, 17. 6. 2011 1:17)

Básníka xDD

Re: Re: otázočka...

(angie, 17. 6. 2011 13:14)

...tak on sa nudiť nebude:)